MÔJ MANŽEL JE GAMBLER

            Pokiaľ v našom živote neprežijeme Veľký piatok, nemôže v ňom nastať ani Veľkonočná nedeľa. Kríž je podmienkou prázdneho hrobu a tŕňová koruna predzvesťou svätožiary.                                                                                                       (Fulton Sheen)

            Pády i povstania, prehry i víťazstvá – všetci vieme, že ony nás budú sprevádzať celým naším životom. Svedčí o tom i nasledujúci príbeh, ktorý vyrozprávali manželia Zdenko a Emília z Popradu:

            Zdenko: Tento príbeh sa začal mojím odchodom za prácou do Česka. Tam raz prišiel za mnou kamarát, ktorý mi ukázal, „ako sa dajú ľahko zarobiť peniaze“. Zoznámil ma s hracími automatmi. Hoci som v bani zarábal slušne, nechal som sa naviesť. Niesol som si traumu z detstva, a potreboval som si dokázať, že svoju rodinu dokážem zabezpečiť. Automaty sa mi zdali byť dobrým prostriedkom na to, ako si k výplate prilepšiť. Bol som ďaleko od rodiny, nikým som nebol kontrolovaný, ale keď som prichádzal domov a opakovane som nepriniesol nič, musel som s pravdou von. Manželka striktne nariadila, aby som prácu v Česku ukončil a vrátil sa domov. Doma som sa zamestnal a na chvíľu som s automatmi prestal. V práci sme však dostávali odmeny na ruku a ja, keď som mal v ruke peniaze, o ktorých nikto doma nevedel, nevedel som odolať pokušeniu ísť hrať. Chcel som si kúpiť šťastie, vždy som veril, že tentokrát sa to podarí, a keď to nešlo, chcel som aspoň dostať naspäť to, čo som stratil. Vôbec som si neuvedomoval, že to všetko je klam.
            Postupne sa k tomu pridružil alkohol. Raz, keď som vynášal veci z domu a bol som pritom agresívny, manželka mi oznámila, že sa chce so mnou rozviesť. Rozvod?! Akoby som pochopil, že je to so mnou vážne. Veď už pre mňa nejestvoval reálny svet – k životu mi stačilo, aby som mal peniaze a keby som bol hoc aj zavretý mesiac v jednej tmavej miestnosti, kde len bliká a hrá automat, viac som nepotreboval. Nezaujímali ma žiadne povinnosti, moja rodina, s ľuďmi som sa nepotreboval vidieť. Keď sa mi v hlave vyjasnilo, v tom momente som si chcel siahnuť na život. Manželka ma však duchaprítomne zavrela do jednej izby a včas ku mne zavolala políciu a záchranku. Po rozhovore s lekárom som súhlasil, že vyhľadám odbornú pomoc.
            Konali sme rýchlo. Ešte v ten večer sme navštívili psychiatra. Dozvedel som sa, že manželka je na tom veľmi zle a musí ostať hospitalizovaná. Netúžila ma viac vidieť a jediné, čo som si vedel predstaviť ako záchranu pre náš vzťah, bolo to, že sa pôjdem liečiť. Dnes to považujem za rozhodujúci krok. Hoci mi nikto nevedel zaručiť výsledok, bol to krok k tomu, aby som zabojoval. Výhodou liečenia je, že tam nemáte k dispozícii žiadne prostriedky, žiaden kamarát vás neovplyvňuje, stále ste niečím zamestnaný, máte program. S odborníkmi môžete rozoberať vašu chorobu, vaše traumy z minulosti, vidíte príbehy podobné tomu vášmu, alkohol neovplyvňuje vaše myslenie a konanie. A máte veľa času na premýšľanie.

            Emília: Vôbec som nevedela, čo je to gamblerstvo. Naivne som si myslela, že keď sa manžel vráti zo zahraničia domov, všetko sa dá do poriadku. Nič sa ale nedalo do poriadku. Domov chodieval nad ránom, nejedol, nepil, minul všetky peniaze, ktoré pri sebe mal. A stále odo mňa žiadal ďalšie. S priateľmi sme sa snažili kadečo povymýšľať, len aby sme ho udržali doma. So svojou minimálnou mzdou som sa stala živiteľkou rodiny s dvoma malými deťmi. Bol to neúnosný tlak na mňa. Veď môj príjem nestačil ani na zaplatenie nájomného. Peniaze som musela pred manželom schovávať a potom som si už ani sama nepamätala, kam som ich uložila. Bolo to zúfalé. Prežívala som len vďaka modlitbe. Každý deň som sa modlila, aby som len ten jeden deň dokázala prežiť. A keď som prichádzala domov z práce, už cestou som plakala, lebo som vedela, čo zasa bude. Že to nebude lepšie.
            On si žil vo svojom svete – nepomáhalo nič, ani krik, ani prosby – a jeho závislosť sa stále stupňovala. Tak som mu raz povedala, že sa chcem rozviesť, aby som chránila deti. Vtedy súhlasil s návštevou odborníka. Psychiatrička mu vysvetlila, aký má problém, že je závislý od automatov. Potom ho poslala von a rozprávala sa so mnou. Vysvetlila mi, že som vo veľmi ťažkej depresii a že ma musia hospitalizovať. Že musím vypnúť, ak nechcem skolabovať, že si musím úplne oddýchnuť od manžela, od problémov, nič neriešiť. Potom si dala zavolať manžela a povedala mu: „Vašej manželke odporúčam rozvod. Bude to o vás bez vás a bude to celé trvať tri minúty.“ Po tejto vete manžel súhlasil s liečením.
            Prvá noc v nemocnici bola hrozná. Rozpamätala som sa, ako som sa kedysi modlila, aby naše manželstvo bolo šťastné. Ako sme sa mali radi a ako nám mnohí náš vzťah závideli. A takto to dopadlo...! Je to strašné vidieť ako ten, ktorého ste milovali, sa vám stráca pred očami a vy to neviete zastaviť. A čo bude ďalej s nami, s deťmi, bez príjmu? Je to beznádej, zúfalstvo, je to hrozné!
            Keď bol manžel na liečení, bola som rozhodnutá všetko to s ním ukončiť, nedať mu už šancu. Bol už pre mňa úplne iným človekom ako ktorého som si brala.

            Emília: Keď som sa vrátila z nemocnice domov a spomenula som si, že mi po manželovi ostali len dlhy a lístky zo záložne, bolo mi na odpadnutie. Nemohla som ani počuť jeho meno. Bolo mi pri tom psychicky zle. Aj deti som prosila, aby svojho otca predo mnou nespomínali. Napriek tomu som sa zaňho modlila. Aj za deti, aj za seba a modlili sa za nás aj iní zo spoločenstva. Bola som rozhodnutá nedať mu dať šancu na nový začiatok po jeho návrate z liečenia, strašne som sa toho bála. Ale Boh mi pomaly, nenásilne dával myšlienku „veď on je sám, nemá nikoho...“ Mňa to zastavilo, veď ak bude bez najbližších, bez detí, kto sa ho ujme, kto mu poskytne oporu a šancu?
            Ale ani napriek týmto myšlienkam som nedokázala s ním komunikovať. Manžel sám od seba nesmel v rámci liečby so mnou telefonovať. Asi po mesiaci manželovho liečenia mi zavolal primár. Opýtal sa ma, či by som bola ochotná s manželom hovoriť. Odpovedala som, že len natoľko, nakoľko mi to moje duševné zdravie dovolí. Že keď nebudem vládať ďalej, že položím telefón. Tých telefonátov bolo počas troch mesiacov liečby pár. Počas manželovej liečby ma primár pozval na tzv. stretnutie G-klubu, ktoré prebieha počas víkendu a je určené pre rodinných príslušníkov liečených osôb. Tam sme sa viacerí rozprávali, kládli otázky a odpovedali na ne a po tomto víkende  som sa rozhodla, že predsa manželovi dám šancu, aby sa vrátil domov.
            Keď sa po absolvovanej liečbe vrátil domov, veľmi veľa sme sa spolu rozprávali. O minulosti, o budúcnosti. Začali sme odznovu. Dnes žijeme ako normálna rodina. Mnohým sme vyrozprávali naše svedectvo, ale nie všetky ženy dali svojim manželom šancu na návrat.
            Vieme, že náš príbeh by bez Boha bolo veľmi ťažké zvládnuť. Liečený dostáva pravidlá, podľa ktorých sa musí správať, rodina dostáva pokyny, ktoré musí dodržiavať. Človek sa musí naučiť pokore toto všetko prijať. Vy aj túžite všetko dodržiavať ako máte, ale nemáte na to silu. Vydržíte síce istý čas, ale potom príde istý moment, psychický tlak, sklamanie, a vás to môže zlomiť. Alebo sa objaví nejaký „priateľ“ z minulosti a vy sa ocitnete tam, kde ste boli na začiatku. Aj preto je toľko zlyhaní a opakovane liečených. Preto sme presvedčení, že s vierou – hoci to nie je ľahké – určite je to jednoduchšie.

            Zdenko: My sa netajíme s týmto naším príbehom. Žijeme vo svete, ktorý nás v mnohých smeroch pokúša a ničí, potrebujeme počuť svedectvá tých, ktorí sa v krízových situáciách nevzdali a bojovali. Ja som veľmi rád, že som dostal od manželky šancu vyhrabať sa z takej hroznej priepasti, v akej som sa nachádzal. Že som dostal príležitosť dokázať jej, že to so svojou zmenou myslím naozaj vážne. Za najsilnejší zážitok považujem moment, kedy sme sa odvážili po dlhej dobe opäť objať.
            K prekonaniu závislosti som potreboval veľmi veľa pokory. Mohol som byť „hrdina“ a ísť si svojou cestou, ale neviem, ako by som dopadol. Som rád, že je to dnes tak, ako to je. Prial by som to každému závislému.

            Emília: V manželstve je veľmi dôležitá komunikácia o problémoch, ktoré prežívate, o vašich vnútorných pocitoch. Keď sa o nich rozprávate spolu, zistíte, že nie sú až také veľké ako keď ich vidíte vy sami. V dnešnej dobe často počúvame, že sa rozvádzajú ľudia z dôvodu, že si už nerozumejú. Vždy treba hľadať cestu späť, ale tá ochota musí byť na oboch stranách. Keď nám Boh pomohol vyriešiť tak vážny problém, veríme, že sa to dá aj v takýchto a iných prípadoch zvládnuť. Len žiaľ, nie vždy je vo vzťahoch prítomná ochota urobiť ústupok, priznať si chybu, odpustiť. Chýbajúca pokora je príčinou rozpadu mnohých vzťahov.

                         (zdroj: Rádio Lumen, Kalvária nevery, spracované so súhlasom redakcie)